na Blog.cz

Z anglického textu preložila pimpinela
Betaread pepenka5

"V mene republiky!" Na dvere domu sa ozvalo búchanie a Anna Mia vyšla z kuchyne, aby otvorila. Vo dverách rázom pochopila. Pred ňou stálo päť mužov, štyria členovia národnej gardy a piaty v službách Konventu. Vstúpili do siene a zatarasili Anne Mií cestu do Paulovej študovne. Jediný pohľad na tu petíciu stačil. Ich správanie potvrdilo účel návštevy - vykonať prehliadku v dome poslanca Dérouleda. Merlinov zákon o podozrivých umožňoval, aby pri akomkoľvek udaní mohol byť ktokoľvek bez milosti poslaný na popravisko.

Muž s trikolórou Konventu prišiel k dverám pracovne a vyrušil Paula svojím: " V mene republiky!" Déroulede pustil Julietine ruky, pomaly sa narovnal a obrátil sa k dverám, odkiaľ už po tretíkrát - ako bolo zvykom - úsečne zaznelo: "V mene republiky!"
V zlomku sekundy zablúdili Dérouledove oči k brašne s dokumentmi, ktoré boli dostatočným dôkazom pre obvinenie zo zrady republiky. Bola to len sekunda, v ktorej pomyslel na útek. Na slobodu a voľnosť, na Juliettinu náruč. Potom tá chvíľa slabosti prešla a on bol zase pokojný a vyrovnaný, zvyknutý stretávať sa s nebezpečenstvom a smrťou. Otočil sa k prichádzajúcim.

"Občan Merlin!" pozdravil prvého z nich..

"Áno, k vašim službám, občan Poslanec," odvetil Merlin posmešne.

Sám autor neslávneho zákona, ktorý štval rodičov proti deťom, človeka proti človeku, brata proti bratovi, priateľa proti priateľovi v mene pochybnej rovnosti, voľnosti a bratstva. Déroulede stuhol pri pohľade na to prevtelenie ducha zla. Merlin sa zaškeril. Nenávidel Dérouleda a už rok sa na neho pokúšal uvaliť aspoň tieň podozrenia. Teraz ho mal konečne v hrsti. Dnešného dňa obdržal verejný žalobca anonymné udanie a Tinville umožnil Merlinovi, aby sa osobne zúčastnil prehliadky. Merlin sa obrátil k svojim ľuďom a potom ukázal na Paula: "Existuje jedno príslovie, na ktoré tento muž zabudol: 'Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, až sa ucho neodtrhne.' Francúzsky ľud ma vyslal, aby som našiel čo ukrývate v tomto dome!"
"Prosím vojdite, občan Merlin! Môj dom teraz patrí len vám," Julietta sa ani nepohla. Dérouledove bozky ju ešte pálili na dlaniach a v duši jej zneli slova lásky. Nad ním stálo kruté nebezpečenstvo, ktoré sama zavinila. V tom okamihu pochopila, že Dérouleda miluje. Neskoro!
Jej oči priťahovala brašňa s listinami, ktoré sama ponúkla nepriateľom. Len chvíľu rozmýšľala, uchopila ju a položila na pohovku. S pôvabom rodenej Parížanky sa usadila vedľa a brašňu zakryla záhybmi bohatej sukne. Merlin nariadil dvom mužom aby sa postavili po bokoch Dérouledovi a dvoch ďalších povolal do študovne. Nepostrehol Juliettin pohyb, ale upozornil ho šuchot šatov.
"Vidím, že nie ste sám, občan poslanec."
"Áno, mám hosťa. Občianka Julietta Marnyová."
"Otvorte okenice, je tu ako v kobke!" velil Merlin a obrátil sa priamo na Dérouleda. "Dostali sme správu, občan poslanec. Anonymné udanie, že máte doma listiny určené vdove Capetovej. Výbor pre verejnú bezpečnosť nás poveril, aby sme tie listy našli a popohnali vás k zodpovednosti!"
Déroulede si všimol, že brašňa zmizla a jediný pohľad mu stačil aby zistil, kto ju ukrýva. Od tej chvíle sa neodvážil na Juliettu ani pozrieť, aby k nej zbytočne nepritiahol Merlinove oči. Julietta sedela pokojne a pohŕdavo sledovala zástupcov francúzského ľudu, ktorých drsné vtipkovanie zaplnilo izbu.
"Občan poslanec, čo mi poviete na moje obvinenie?"
"Moje služby v záujme republiky sú dostatočne známe. Myslel som, že anonymné udanie na moju osobu by mohol výbor pre verejnú bezpečnosť roztrhať,"
"Výbor vie najlepšie, čo ma robiť. Ak vás iba niekto ohovoril, tým lepšie pre vás. Dúfam, že nemienite klásť odpor domovej prehliadke?"
Déroulede vložil ruku do vrecka kabátu, bez slova podal Merlinovi kľúče a gardisti sa dali do práce. Prehľadali cestovný vak aj brašňu, písací stôl aj sekretár a našli len účty, pár poznámok k obhajovacej reči Charloty. Tie vzal Merlin dychtivo do svojich špinavých rúk, chniapal po tom kúsku papiera ako lovec po svojej koristi.

Ale tam nebolo nič dôležité. Déroulede bol muž, ktorý najprv myslí a potom koná, všetko si dôkladne premyslí, než to uskutoční, žiadny neopatrný fanatik.
Ale papiere, ktoré boli v brašne a ktoré chcel zobrať do Conciergerie, boli dôležité pre uskutočnenie jeho plánov. Boli to jediné dôkazy, ktoré by mohli byť použité proti nemu.

V cestovnom vaku, ktorý prehľadávali Merlinovi muži, boli zbalené len veci potrebné na niekoľkomesačný pobyt v Conciergerie. Nebolo tam nič, čo by ho usvedčilo zo sprisahaneckej korešpondencie s nešťastným väzňom.

Zatiaľ, čo Merlinovi muži boli zaneprázdení prehľadávaním domu, on sám sa usadil do jedného z kožených kresiel. Jeho špinavé ruky netrpezlivo bubnovali o opierky kresla. Netajil svoje sklamanie, že jeho razia nepriniesla požadované ovocie.

Jeho úzke oči sledovali každého v miestnosti a potom jeho pohľad putoval k Juliette, akoby sa jej pýtal na pomoc a náznaky. Ona však tento pohľad pochopila ako jeho pokus o flirt. Začala sa pohoršovať nad jeho neslušným správaním voči nej. Svoju úlohu hrala presvedčivo a bez mihnutia oka. S pohľadom sem a tam viedla mužov v ich hľadaní. Dérouléde sa takmer neudržal pozrieť sa na ňu. Bol zmätený a tak trochu sa divil s akou dokonalosťou hrá svoje divadielko až dokonca.

Merlin bol zmätený.

Dobre vedel, že občan poslanec Déroulede nebol človek, ktorého by bolo jednoduché odsúdiť. V jeho prípade nestačí len podozrenie alebo anonymné udanie, aby bol poslaný pred tribunál revolúcie. Ak by neboli dôkazy, pozitívne nevyvrátiteľné trestuhodné dôkazy zrady Paula Dérouledeho, tribunál by sa nikdy neodvážil vzniesť proti nemu obvinenie. Lúza Paríža by sa rozhodla obhajovať svoj idol. Odporné ježibaby, ktoré sa motajú pod lešením gilotíny, by sa ju rozhodli zničiť ešte pred tým, než by sa čepeľ jej ostria dotkla Déroulédovho krku.

To bola Déroulédova výhoda: ľud Paríža, ktorý ho miloval napriek všetkým svojim neduhom. On bol ten, kto za nich orodoval a pomáhal im, keď to potrebovali. Predovšetkým parížske ženy na neho nezabúdali, pretože pre ich deti dal postaviť nemocnicu. A Merlin to vedel. Ale bol si istý, že jedného dňa zabudnú, čoskoro, možno. A potom svoj idol nebudú ochraňovať a pošlú ho na smrť, kde ho budú sprevádzať hlasným krikom plným zloby a nenávisti. Keď ten deň príde, nebude potrebné sa starať o zradu, alebo o dôkazy. Keď ľud zabudne na všetko, čo pre nich urobil, potom Dérouléde padne.

Ale ten čas ešte nenastal.

Muži skončili prehľadávanie izby skúmanie každého papiera a všetkej dokumentácie.

Merlin, takmer nepríčetný od zlosti, vyskočil na nohy.
"Prehľadajte ho!" nariadil rázne.
Déroulède zaťal zuby a neprotestoval voči tým, ktorý Merlinovi pomáhali v jeho ponížení. Aby sa ovládal a neodporoval tomu hrubému Merlinovmu žartu, z celej sily si zaboril nechty do dlane. Stál ľahostajne, zatiaľ čo mu vojaci neohrabane prehľadávali vrecká kabátu.

Celú tu dobu Juliette mlčala a pozorovala Merlina ako jastrab svoju korisť. Násilník sa dal vďaka svojej tvrdohlavosti úplne oklamať.

Vedel, že to bola Julietta, kto udal Dérouléda a jej motív mu bol jasný. Pretože bol prízemný, surový a skazený, ani raz si nevšimol skutočnosť, že by mohla mať krásna mladá žena dve vlastnosti: divný, mučivý až chorobný zmysel pre vieru, oddanosť, boj za svoju slobodu a vrodené zdravé zmýšľanie.

Despota vďaka svojej obmedzenosti a prízemnosti usúdil, že Julietta patrí medzi ľudí, ktorý sa správajú ako beštie.

Preto Merlin ďalej neobťažoval Juliettu ale ignoroval fakt, že sa stal obeťou výsmechu. Na tom, že sa razia vôbec uskutočnila, mala svoj podiel práve ona sama. Dérouléde by si nikdy nepriznal, že by za udanie bola zodpovedná Julietta. Podľa neho bola Julietta anjel a nie politická intrigánka. Skôr by upodozrieval sochy svätých v Notre Dame, ako túto nádhernú, takmer éterickú bytosť zoslanú z neba, aby mohla potešiť jeho srdce a rozveseliť jeho myseľ.

Ale Julietta chápala Merlinove správanie a usúdila, že jej písomná výpoveď sa dostala práve do jeho rúk. Každou myšlienkou, každým zmyslom sa sústredila len na jednú vec: zachrániť pred dôsledkami vlastného zločinu muža, ktorého milovala. A preto musí zakryť všetko, čo by na neho vrhlo čo i len tieň podozrenia. Merlinov nespravodlivý zákon by sa ho nemal opäť dotýkať.

Keď bol Déroulede konečne prepustený, po násilnostiach, ktorým bol sám osobne vystavený, Merlin bol doslova a do písmena presvedčený, že to bolo chybné rozhodnutie.

On súdil iných podľa seba a obával sa, že teraz populárny občan poslanec by mohol poštvať dav proti nemu ako pomsta za poníženie, ktoré si musel pretrpieť. Bol presvedčený, že Déroulede bol vinný, že dôkazy o jeho zrade existujú, keby len vedel, kde ich vziať. Obrátil sa k Juliette s nevyslovenou otázkou v jeho očiach. Pokrčila ramenami a on kývol rukou, čím ukázal smerom k dverám.
"Existujú v dome aj iné miestnosti okrem tejto?" pritom sa tváril akoby hovoril Juliette ´skúste mi pomôcť, viem, že dôkazy existujú a ja ich pre vás nájdem´.

Merlin stál medzi ňou a Déroulédom, takže sa nedozvedel odpoveď na jeho otázku.
"Ste prefíkaný, občan poslanec," povedal Merlin a otočil sa k nemu, " a nepochybne ste si dali záležať, aby ste svoju kompromitujúcu korešpondenciu zničili. Musíte pochopiť, že Výbor verejnej bezpečnosti sa neuspokojí len s prehliadkou vašej študovne," povedal ironicky," a ja predpokladám, že nebudete mať žiadne námietky, keby som s vojakmi navštívil ďalšie časti vášho domu,"